Životný štýl udržateľnosti a trvalo udržateľný rozvoj

Tento text bol pôvodne recenziou príspevku "Životný štýl udržateľnosti, udržateľnosť životného štýlu" profesora Špačka a inžiniera architekta Lukáša Šípa z Bratislavy. Mal som k nemu radu výhrad, ale na druhú stranu bol natoľko podnetný, že ma prinútil sa rozpísať. Editori potom usúdili, že by pôvodná recenzia mohla byť tiež vytlačená. Ďakujem im za ponuku, kolegom zo Slovenska za inšpiráciu a čitateľom za pozornosť.

Dlhá rada postrehov, citácií a námetov uvedeného článku je cenná, uvedené série praktických príkladov sú názorné a inšpiratívne a odborná erudícia autorov v ich obore je iste vysoká, autori sa však pustili na pôdu, ktorá im nie je vlastná a na nej sa dopúšťajú radu pochybení alebo protirečenia.

Touto pôdou je trvalo udržateľný rozvoj. Možno ho definovať ako „…komplexný súbor stratégií, ktoré umožňujú pomocou ekonomických prostriedkov a technológii uspokojovať ľudské potreby, materiálne, kultúrne i duchovné, pri plnom rešpektovaní environmentálnych limitov; aby to bolo v globálnom meradle súčasného sveta možné, je nutné redefinovať na lokálnej, regionálnej i globálnej úrovni ich sociálno-politické inštitúcie a procesy.“ alebo v modifikovanej podobe: „Trvalo udržateľný rozvoj je komplexný súbor stratégií, ktoré umožňujú pomocou ekonomických prostriedkov a technológií uspokojovať ľudské potreby, materiálne, kultúrne i duchovné, pri plnom rešpektovaní environmentálnych limitov; v globalizovanom svete za súčasnej kultivácie sociálneho kapitálu prostredníctvom redefinície sociálno-politických inštitúcií a procesov na lokálnej, regionálnej i globálnej úrovni.“ (Rynda, Ivan: rada publikácií, za všetky Udržateľný rozvoj, jeho ohrozenie a kvalita života, Životné prostredie, Revue pre teóriu a starostlivosť o životné prostredie 6/2005, str. 324–328, kde je vysvetlená rada problémov, na ktoré autori narážajú; ďalšie vysvetlenia sú obsiahnuté napr. v článku Čo je a čo nie je trvale udržateľný rozvoj, in: EKO [Ekológia a spoločnosť], 2/97, Praha 1997; v nasledujúcej argumentácii odkazujem zvlášť na tieto, ale i iné svoje články). Ďalej uvádzam iba hlavné koncepčné námietky a ich vysvetlenie.

Autori konštatujú, že súčasný spôsob uspokojovania ľudských potrieb je neudržateľný, ale pritom bez dôkazov tvrdia, že koncept udržateľného rozvoja, resp. „formulácia ‚trvalo udržateľný rozvoj predstavuje principiálny paradox“ a pokúšajú sa ich nahradiť zmenou životného štýlu, pričom nám môžu pomôcť technológie: „Rozhodujúce zmeny nevyhnuté pre ochranu našej civilizácie (tak ako ju poznáme dnes) zasiahnu každého z nás, pričom technológia bude mať potenciál prinajlepšom zmierniť ich dopady na náš životný štandard a našu slobodu. Budeme musieť zmeniť náš životný štýl, naše životné spôsoby. Budeme sa musieť vzdať luxusu nevšímavosti a ľahostajnosti, na ktorý sme si v každodennom živote zvykli a ktorý sme postavili (snáď nevedomky) pred kvalitu nášho životného prostredia. Budeme musieť skorigovať naše sociálne a materiálne ciele. Tieto zmeny zasiahnu náš každodenný život, naše súkromie, našu morálku a budú apelovať na našu etiku zodpovednosti. Budeme musieť ustúpiť.“ Toto všetko je trvalo udržateľný rozvoj, v ňom odstránenie zdanlivého paradoxu spočíva v tom, že nejde o rast kvantity („Nekonečný rast ľubovoľného typu je neudržateľný v prostredí konečných zdrojov.“ [Štúdie kritických environmentálnych problémov {Study of critical environmental problems, SCEP}, Massachusettský technologický inštitút 1972]), ale o rozvoj kvality (teda rozvoj kvality života, zvlášť ľudského, čo možno nazvať i zmenou životného štýlu v zmysle počtu ľudí na planéte, ich nárokov a technologických riešení (viz tiež napr. tzv. IPAT, Impact = Population x Affluence x Technology [Ehrlich a Holdren, 1972]).

Tieto závery sú teda známe, nie však bežne rozšírené, už štyridsať rokov.

Možno súhlasiť s autormi článku, že sa udržateľný rozvoj stal do istej miery módou ( nie je jasné, čo mieni tvrdením, že sa stal „obeťou obchodu, teda konzumu“). Dopúšťajú sa však rovnakej chyby, ak sa pokúšajú o čiastkovú „rezortnú“ alebo „odborovú“ udržateľnosť. Tá je možná buď iba ako jediné ústredné kritérium, princíp, obežník (a je treba odmietnuť všetko, čo nie je trvalo udržateľné) alebo na druhej strane ako nesmierne „komplexný súbor stratégií“ zahrňujúcich takmer všetko. Autori článku však na jednej strane odmietajú čiastkové riešenie ako nefunkčné a zbytočne nákladné alebo neúčinné v porovnaní s inými oblasťami (napr. cenné porovnanie, ale úplne zbytočne umelý konflikt bývania – doprava), na druhej strane požadujú takmer socialistické zjednotenie a unifikáciu životného štýlu (pri všetkej skutočnej úcte ku Karlovi Honzíkovi, jeho dielo však bolo čiastočne dobovo podmienené, navonok i vnútorne). Trvalo udržateľný rozvoj však samozrejme má všetky uvedené problémy teoreticky vyriešené: ku zlepšeniu musí dochádzať všade, kde je to možné. Výsledok bude účinnejší zásluhou synergických efektov. Pokiaľ ide o priority alebo obavu, či opatrenie „nenarobí viac škody než úžitku“, je nutné dôsledne uplatňovať analýzy nákladov a úžitku (cost-benefit analysis) v čase i v priestore (príklad: fair trade pomáha potrebnému zvýšeniu životnej úrovne obyvateľov rozvojových krajín, avšak za cenu neúmerných externalít plynúcich z planetárnych (globálnych) rozmerov transportu tovaru – lepšia a trvalo funkčná je všestranná pomoc [ODA, ODC: Official Development Strategy alebo Cooperation] vedúca k miestnej [lokálnej] potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti [Food Self-sufficiency, Food Self Security]), princípy nie absolútne najlepšie, ale najlepšie dostupné technológie atď. atď.

celý článok tu

autor - Ivan Rynda

zdroj: www.tzb-info.sk